Ivan neveril vlastným očiam – na okraji mesta, na kraji cesty, opretá o auto, sedela na zemi nevesta v nádherných bielych šatách. Ivan prudko zabrzdil, trochu cúvol s autom, vystúpil a takmer sa rozbehol k dievčaťu. “Potrebuješ pomoc, dievča?” spýtal sa Ivan. Dievča na jeho otázku nereagovalo.
– Pokazilo sa ti auto, však?” Ivan sa znova spýtal. – Alebo si pichla pneumatiku? Dievča naďalej plakalo a Ivana ignorovalo. – Dievča, povieš mi, čo sa stalo? Nemala by si sedieť na zemi, bude ti zle a tak si zašpiníš šaty. Asi sa ponáhľaš na svadbu, však? Dievča sa konečne pozrelo na Ivana a hlasom chvejúcim sa od sĺz povedalo: “Gratulujem, ukradli mi snúbenca.
” – Čože? – Ivanovi sa pri týchto slovách roztrhla tvár na hlúpy úsmev. Dievča opäť zakňučalo. “Ach, áno,” zamrmlal Ivan, “nevesty sú kradnuté, to chápem. Počul som o tom. Ale aby niekomu ukradli snúbenca
– Hm – prikývlo dievča – Hneď z matriky, ešte než sme stihli podpísať, prišlo auto, ona šoférovala, on naskočil a oni – Prečo ste tu? – Ja som ich naháňala – dievča vytiahlo pokrčený závoj a začalo si utierať slzy.
– Dievča, zašpinila si si závoj, – znepokojil sa Ivan, – chceš, aby som ti priniesol vlhčené obrúsky, mám ich v aute?” Dievča skrútilo závoj v rukách a hodilo ho na cestu.- “Ako dlho tu zostaneš?
” “Celý život,” povedala nevesta trpko. “Mala by si byť rada, že sa to stalo, kým si sa vydala.” “Čo budem teraz robiť?” spýtala sa úpenlivo. Moji príbuzní. A stôl je prestretý. Budú sa mi smiať.
Povedia: “Varovali sme ťa.” “Varovali?” “Áno. Bol to chodiaci darebák, čo mám robiť? Si ženatý?” spýtala sa zrazu. “Nie,” odfúkol si. “A správne. Teraz nemôžeš veriť nikomu, ani mužom, ani ženám. Zoznámila ma s ním moja kamarátka.
Tá istá, ktorá ho odviedla preč.” “Naozaj?” Ivan si sadol na zem vedľa dievčaťa. “Stáva sa to medzi priateľmi?” “Stáva, ukázalo sa.” “Možno by som sa mal presťahovať do iného mesta? – Spýtala sa Ivana vážnym tónom. – Teraz nikoho nevidím, kam môžem ísť?
– Poď so mnou, – vyšlo Ivanovi zrazu z úst. – S tebou?” – Prekvapene sa naňho pozrela. – A kto si ty? – Muž, – pokrčil Ivan plecami. – Slobodný, ako ty. – Aj ty si od niekoho utiekol?” – bola opatrná. – Áno, – usmial sa. – Od rodičov. Išiel som hľadať svoj osud. A ty tu sedíš a ja som sa zastavila…
” nesmelo sa usmiala, “musel si sa zblázniť, keď si ma uvidel…” Zrazu sa rozosmiala. ‘- Na kraji cesty sedí baba v bielych šatách… Aké je to hlúpe?” Usmial sa a povedal: “Tak čo povieš? Pôjdeme? “Vo dvoch je to väčšia zábava.” “Len tak, s cudzím človekom? Aj keď…” Odmlčala sa. “Súdiac podľa tvojich očí, nie si večierkové zviera. Si veľmi seriózny.”
“Veľmi,” prikývol. “Bol som dokonca šéfom. Len trošku. Ale páčilo sa mi to. Pôjdeme? – A čo moji príbuzní? Hoci môj svedok im už pravdepodobne všetko povedal. Viete čo, poďme najprv za mojimi príbuznými. Poďme si ich vypočuť. – So mnou? – Samozrejme, s tebou. Bez teba nepôjdem. S tebou to nie je také strašidelné. – Je to pohodlné?
– Po tom, čo sa mi stalo, znie tvoja otázka prinajmenšom zvláštne. Poviem im, že sme sa zastavili na jedlo pred dlhou cestou. Čím ďalej pôjdeme, tým lepšie.” “Tak!” potešila sa. A potom si zbalím nejaké veci, a ak si to nerozmyslíš, samozrejme – Volám sa Ivan,” povedal a odhodlane sa zdvihol zo zeme.
“A ja som Mária,” tiež vstala a podala mu ruku. A potom nech je všetko tak, ako má byť.” “Ak vaše auto zrazu beznádejne zaostane, neurazím sa,” povedala Mária stále veselo a otvorila dvere svojho auta. “Nebudem,” odvetil Ivan. A obe autá vyrazili do neznáma
