Vyrástla zo mňa celkom atraktívna dievčina. Niektorí ma dokonca nazývali kráskou. Obdivovateľov som mala viac než dosť. Ako dvadsaťjedenročný som vyštudoval nástrojársku školu a zamestnal som sa v továrni.
O rok neskôr som sa vydala za mladého inžiniera z našej spoločnosti. Volal sa Roman. Narodil sa mi syn Viačeslav. Príjem rodiny bol stabilný a žili sme ako mnohé iné mladé rodiny v ZSSR.
Nebudem skromná, aj keď som bola vydatá, mužom som sa naďalej páčila. Starala som sa o svoju postavu. Priťahoval ma dobrý život, snívala som o módnom obliekaní, chodení do reštaurácií, nosení šperkov.
Ale môj Roman, obyčajný inžinier s priemerným platom, nemal možnosť uspokojiť moje túžby. V tridsiatich troch rokoch som si začala románik s Andrijom.
Pracoval ako laborant v inštitúte. O peniaze však nemal núdzu. Jeho otec bol funkcionárom mestského výboru Komunistickej strany Ukrajiny a synovi nič neodopieral.
Andrij ma požiadal, aby som kvôli nemu opustila manžela, pretože ma, vydatú ženu, nemohol vziať k moru a dať mi drahé darčeky. Požiadala som Romana o rozvod.
Povedal len: “Myslel si na svojho syna?” Slavik sa v škole dobre učil, správal sa skromne a bol dobre vychovaný – to všetko vďaka Romanovmu úsiliu. Mesiac po tom, čo sme sa s Romanom rozišli, sme sa s Andrejom vzali.
Máme nový byt. Mali sme vlastné auto Žiguli, na pokrytie deficitu sme používali kupóny, ktoré nám daroval môj svokor, a každý rok sme chodili na dovolenku do letovísk. Mal som až tri kožuchy… Ale naše šťastie netrvalo dlho, možno štyri roky.
Jedného dňa mi manžel povedal, že sa do mňa zamiloval a rozchádza sa so mnou. Požiadal ma, aby som opustila byt. Nemal som kde bývať, tak som sa vrátil do dediny k matke. Teraz som osamelý dôchodca.
Jediná moja radosť je, že na mňa nezabúda syn Slávka, ktorý ma občas príde navštíviť s manželkou a vnúčatami. Milé dievčatá, starajte sa o svoju lásku. Je ľahké ju zlomiť, ale veľmi ťažké ju znovu vytvoriť.
