Bol to bežný pracovný deň. Bol čas na obedňajšiu prestávku. Môj kolega Andrej mi ponúkol, aby som s ním išiel na obed, najmä preto, že som sa dozvedel, že sa nedávno rozviedol.
Možno potreboval niečiu podporu, radu alebo sa len porozprávať, tak som súhlasil a išli sme do kaviarne.
Ale neskôr, po našom rozhovore, som sa cítila tak ťažko a nepríjemne. Sama som sa rozhodla, že s touto osobou už nechcem komunikovať. S jeho bývalou manželkou som sa osobne nestretol, ale niekoľkokrát som ju videl, keď prišla k Andrijovi do práce.
Na prvý pohľad je to jednoduchá, príjemná, pekne vyzerajúca žena, svetlá, stredne vysoká a fit. Bolo na nej niečo fascinujúce. A prvé, čo mi pri pohľade na ňu napadlo, bolo, prečo má také smutné oči.
Nikdy nezabudnem na jej oči plné smútku. Andrej vyzerá celkom dobre, má miernu nadváhu, je vysoký a trochu plešatý. Vyzerá však starší, ako je.
Zvyčajne je s niečím nespokojný, skleslý. Úprimne povedané, neviem, prečo sa ich manželstvo rozpadlo. Len som si začal všímať, že môj kolega veľa hovorí o opustených ženách.
“Ženu musíš držať v pästi, niečo potrebuješ – buchneš päsťou do stola, zakričíš a je to, a keď päsť trochu pustíš, hneď si myslia, že sú hlavou rodiny.” Raz mi povedal: “Ako obyčajný človek potrebujem k šťastiu len svoju rodinu!Nie ako vy, ženy, ktoré stále hľadáte, vyberáte si.
Chcel by som mať jednoduchú, krásnu, úspornú a hlavne poslušnú ženu! Možno by som potom dokázal zažiť radosť zo života! A ja som tam len sedel, počúval ho, neustále pozeral na hodiny a premýšľal, kedy sa to konečne skončí.
Nesúhlasil som s jeho presvedčením a nemalo zmysel mu odporovať alebo niečo dokazovať.
Len som tam sedel a počúval, jedným uchom som to prijímal a druhým vypúšťal. Zaujímavé je, že naďalej sledoval život svojej bývalej manželky. Niekedy sa pýtal príbuzných, ale častejšie na sociálnych sieťach.
Rád žartoval, že si našla nových známych mužov, ale nikto si ju nechcel vziať. “Tá žena už nemá tridsať, čo si myslí, že robí? Chce si nájsť princa? Nech sa najprv pozrie do zrkadla! Keď som to počul, bol som šokovaný a zmenil som názor na svojho kolegu.
Úprimne, mal som ho rád ako človeka, ale po tých slovách, ktoré povedal o svojej bývalej manželke, ho odmietam mať rád. Nechápem, prečo sa o tej žene tak vyjadruje. Vyzerá predsa pekne, nie?
A keď na to príde, vyzerá oveľa lepšie ako Andrej. – Ale veď si s ňou bol ženatý, s takým istým smiešnym výzorom!” reagoval ďalší z našich spoločných kolegov, keď Andrej opäť rozprával svoje balady o svojej zlej exmanželke.
To všetkých rozosmialo. V práci sa s ním nikto nechcel rozprávať, nieto ešte ísť na kávu v čase obeda.
Nikto ho nepodporil, pretože život je iný a prečo by takto urážal svoju bývalú ženu? Možno sa tým upokojoval, ospravedlňoval, utvrdzoval sa.
To nie je správne. Padá pod podstavec. Pred týždňom som v parku náhodne stretol Andriya. Išiel veľmi smutný. Ukázalo sa, že jeho manželka sa mala nasledujúci týždeň vydávať. Navyše sa ukázalo, že jej budúci manžel je vplyvný podnikateľ.
