– Vitali, poď si ku mne sadnúť…” mama sa s námahou postavila na posteľ a sadla si, “si dobrý chlapec, milý, a taký si bol vždy. Je mi ľúto, že som ťa opustila tak skoro.
Keby si vedel, ako veľmi ma bolí vedomie, že ťa opúšťam, že som mala tak málo času byť tvojou mamou… – Mami, možno sa všetko podarí, uzdravíš sa… – Synku, veľmi by som si to priala, ale bohužiaľ mi nič iné nezostáva. Viem, že je to ťažké, ale prosím ťa, počúvaj ma. Buď vždy taký citlivý a ušľachtilý, aký si, nenechaj sa nikým zlomiť.
A veľmi ťa prosím, aby si neopúšťala svoju sestru. S tvojím otcom sme mali komplikovanú minulosť, hoci keby sme vedeli, že nám zostáva tak málo času, asi by sme si to tak nekomplikovali a viac by sme sa snažili byť šťastní.Vzali sme sa, keď som už bola s tebou tehotná, ale nebolo to “manželstvo z rozumu”, naozaj sme sa milovali.
Len tvoj otec sa pomýlil, keď si bola veľmi malá: odišiel a našiel si inú ženu. Myslela som si, že to prejde, aj keď mi to zlomilo srdce. Ale on sa rozhodol ísť za ňou.
Druhá žena mu porodila dcéru Nasťu. Ale ona nechcela vychovávať dieťa, radšej by bola vonku, a tak nechala Nasťu s otcom a odišla.Kam teda ísť? Vrátil sa ku mne s Nasťou…
Tak to bolo, môj drahý synček. Nasťu som vždy vychovával ako vlastnú a milujem ju rovnako ako teba. Prosím, keď odídem, nenechávaj Nasťu za sebou. Nech ťa pošlú žiť kamkoľvek, drž sa svojej sestry, nedovoľ, aby ťa rozdelili.
Sľúbil som tvojmu otcovi, že sa o ňu postarám, a teraz to bude tvoja zodpovednosť. Nastenka je úžasná a má ťa veľmi rada. Dávajte na seba pozor…
