Možno sa niektorí ľudia boja dôchodku, ale ja môžem povedať, že sme s manželom práve začali žiť. Celý život sme tvrdo pracovali, ale podarilo sa nám našetriť si na starobu a teraz konečne žneme sladké plody našej práce. Tridsaťpäť rokov som pracovala v škole, čo bola veľmi namáhavá práca; môj manžel bol vodičom nákladného auta.
A teraz sme už niekoľko rokov na dôchodku a môžeme si dovoliť výlety do sanatórií, aby sme si trochu zlepšili zdravie. Minulý rok sme boli pri mori. Tento rok sme v lete navštívili sanatórium, ktoré sa nachádza v borovicovom lese.
Bolo tam veľa ľudí v našom veku, večer sme sa schádzali pri ohni a spievali piesne. Veľmi sa mi to páčilo a obaja s manželom sme si našli nových priateľov. Bol to pre nás zlatý čas: keď deti vyrastú, nemusíte chodiť do práce, len žijete a užívate si život.
Je tu však jeden problém – naša dcéra. Ona, jej manžel a deti žijú s nami. A vždy, keď ideme s manželom na dovolenku, stretávame sa s ich odsudzujúcimi pohľadmi.
Ale po návrate zo sanatória dcéra vyjadruje nespokojnosť, že rozhadzujeme peniaze, zatiaľ čo oni idú od dlhu k dlhu, aby splatili pôžičku na auto; a vôbec, v našom veku by sme mali byť doma a opatrovať vnúčatá.
nevydržala som tie smiešne obvinenia na moju adresu a vysvetlila som dcére, že jej nič nedlhujeme, nech mi poďakuje za to, čo má. Ale veci sme museli riešiť len ja a dcéra, pretože manžel a zať sa vytratili z domu.Dožila som sa dôchodkového veku a neuvedomila som si, kedy nám vo výchove našej dcéry niečo chýba.
Nielenže so zaťom a deťmi býva v našom dome, ale chce, aby sme im pomáhali s pôžičkou a starali sa o deti, kým oni pracujú. Svojho času mi s deťmi nikto nepomáhal, bola som rozorvaná.
Veď na to je predsa materská škola. Nikto ich nežiadal ani o pôžičku na auto, manžel im dal do užívania svoje staré auto, aby na ňom mohli ešte pár rokov jazdiť.
Ale nie, sú príliš módni, chcú zahraničné auto. S dcérou sa nebavíme, ale manželovi je to jedno. Hovorí: “Nie je mi to ľahostajné, nechcem prežiť celý svoj dôchodok bez komunikácie s vlastným dieťaťom. Samozrejme, svoje deti z domu nevyhodím, budeme bývať spolu, keďže nemajú vlastné bývanie.
Ale ako mám dcére vysvetliť, že sme im zabezpečili strechu nad hlavou a nič iné im nedlhujeme? Nechcem, aby ste si mysleli, že som zlá babička, milujem svoje vnúčatá, ale musím sa starať aj o svoje zdravie.
Prečo si dcéra v jej veku myslí, že jej rodičia niečo dlhujú? Dali jej vzdelanie, vychovali ju, dali jej strechu nad hlavou. To je všetko! Kde sa v modernej mládeži berú také pojmy? V dnešnej dobe sú všetci zodpovednejší a nezávislejší.
