Dovoľte mi povedať vám príbeh z môjho života. Je to poučný príbeh, hoci by som bol radšej, keby dopadol inak. Všetko sa to stalo pred 16 rokmi. Mala som 14 rokov a chodila som do 9.
triedy. V našej triede bolo dievča, ktoré sa volalo Káťa. Získala zlatú medailu. Vždy mala samé jedničky, v triede bola aktivistkou. Jej rodičia boli v rodičovskom výbore a v škole boli tiež veľmi aktívni. V susedných domoch. Táto dievčina všetkých rada poučovala a hovorila, že ak sa nebudete dobre učiť, budete upratovať alebo pracovať v McDonalde.
Chlapci za ňou húfne behali, ale ona im to nikdy neoplácala. Po škole chodila na prípravné kurzy a chcela ísť na právo. A robila pre to všetko. Naši rodičia ju neustále dávali za príklad. Po 9. triede sa naše cesty rozišli, ja som išiel na odborné učilište, ona pokračovala v 10.
a 11. ročníku. Potom bol zraz, pozvali ma, sedeli sme v reštaurácii a išli sme každý svojou cestou. O pár rokov neskôr sa objavila VK, našla tam mňa a ďalších spolužiakov a všetkých nás pridala do skupiny.
Z jej fotografií bolo jasné, že mala rušný život, cestovala do zahraničia a tak ďalej. V skutočnosti som s ňou nekomunikoval, nezaujímal som sa o ňu. Ale po roku a pol prestala zverejňovať svoje fotografie a na internete sa objavovala len zriedka.A teraz mám 30 rokov.
Pomaly kráčam uličkou, idem a počujem, ako niekto volá moje meno. Otočím sa a vidím tam sedieť asi štyridsaťročnú ženu, zjavne po nejakých problémoch alebo v zlej nálade: “Vlado, ty si ma nespoznal?”
“Nie, kto si?” “No, to som ja, Káťa, pamätáš si ma, chodili sme do jednej triedy. Bola to ona. tá istá Káťa z mojej triedy, výborná žiačka a vzor. Čo robíš? – Nič, pracujem, občas chodím von.
– Super, ešte nepracujem, vyhodili ma. – Čo sa stalo? – Áno, to je dlhý príbeh. – Vlado, mohol by si mi požičať 200 hrivien, veľmi ich potrebujem, čoskoro ti ich vrátim. neviem, čo ma to napadlo, ale peniaze som jej dal. a už som ju nikdy nevidel. Nenašiel som ju ani na sociálnych sieťach. Tak sme sa zoznámili…
