Predvčerom sme sa s manželkou nechtiac ocitli uprostred supermarketu. Keď sme naplnili nákupný košík potravinami, išli sme k pokladni.
V rade pred nami stáli ďalší 4 ľudia. Len čo pred nami zostali 2 ľudia, pokladňa zamrzla a pokladníčka nás požiadala, aby sme sa presunuli k inej.
Asi si viete predstaviť, ako všetci v rade začali reptať… ale čo sme mohli robiť? Presunuli sme sa do inej. Tu sme boli ôsmi alebo deviati v poradí. Samozrejme, kto by si bol pomyslel, že sa stane toto:
stará pani, ktorá už zaplatila za nákup, sa pozrela na svoj zoznam a uvedomila si, že si zabudla kúpiť riaženku. Vrhla sa späť do predajne cez všetkých ľudí v rade. “Babička, môžete si ju kúpiť v inom obchode?” povedala dievčina za ňou, ale jej slová nemali žiadny účinok.
Tlak na pokladníčku bol v tej chvíli obrovský. Chudák nevedel, na čiu otázku má odpovedať.
Nakoniec sa rad pohol a potom nasledoval klasický príbeh tohto žánru – starý muž nemal dosť peňazí a musel sa rozhodnúť: čo zo zoznamu zrušiť? Po dlhých a bolestivých úvahách požiadal o zrušenie jednej z položiek.
“Galina, príďte k tretej pokladni, prosím,” zakričala pokladníčka. Samozrejme, žiadna Galina k nám neprišla, pretože miesto bolo plné ľudí, všetci zamestnanci boli zaneprázdnení a nikto, až po ochrankára, nechcel byť vyrušovaný od svojej práce.
Prvá sa vzdala dievčina s dieťaťom na rukách: “Z desiatich pokladníc sú vždy otvorené len tri, kašlete na zákazníkov!” “Nemôžete aspoň v špičke otvoriť ďalšie pokladnice?”
“Alebo zamestnajte mobilných pokladníkov, nie ospalých lenivcov. Môj dedko, ktorého rad sa už zdvojnásobil, takmer plakal, vedel, že si ho vyberú.
Zrazu sa objavila tá istá Galina s čiarou. “Ukľudni sa, teraz všetko vyriešime! Ach, škoda, že nič nepovedala… Všetci sa na ňu vrhli a žiadali knihu argumentov.
… Rad sa pohol z východiskového bodu. K pokladníčke pristúpil mladý pár. Dievča vzalo tašku s ich nákupom, vytiahlo čokoládovú tyčinku a podalo ju pokladníkovi:
“Robíte skvelú prácu, nepočúvajte ich, určite sa k vám vrátime.” Pár sa na chlapca usmial a vyšiel z obchodu. Potom sa zdalo, že chlapík sa vzchopil, začal pracovať rýchlejšie a aj atmosféra v supermarkete sa stala milšou.
Každý, kto išiel za týmto párom, ho začal povzbudzovať: niekto mu dal tvaroh, niekto jablká, my sme ho pohostili koláčikmi a z obchodu sme odchádzali v skvelej nálade. Čo by ste v podobnej situácii urobili vy?
