Moja matka ma porodila, keď mala šestnásť rokov. Môj otec bol rovnako starý. A samozrejme, keď sa dozvedel o matkinom tehotenstve, nechcel na seba vziať bremeno zodpovednosti za dieťa v takom mladom veku.
A po mojom narodení sa veľmi rýchlo rozviedli. Keď si moja matka uvedomila, že ju nepotrebuje, nieto ešte ich dieťa, stratila o mňa záujem. V dôsledku toho ma vychovávali starí rodičia.
V osemnástich rokoch sa s novým priateľom presťahovala do iného mesta a s rodičmi neudržiavala kontakt. Ale moji starkí nešetrili námahou, časom ani peniazmi, aby som bola šťastná, zdravá, dobre oblečená a obutá.
Nikdy na to nezabudnem a do konca života im budem za všetko vďačná. Môj starý otec odišiel na more a moja stará mama sa venovala mojej výchove. Považujem ich za svojich skutočných rodičov, hoci ich s láskou volám “moji starkí”.
Raz, keď som mal devätnásť, sme išli na svadbu jedného z našich príbuzných a bola tam aj moja mama. V tom čase bola už tretíkrát vydatá. A mala dve dievčatá.
Bol som blázon, tak úprimne šťastný, keď som sa dozvedel, že mám dve sestry, že som ich chcel spoznať. A zároveň položiť matke naivnú otázku:
“Prečo si ma opustila?”.Ale želám si, aby som to neurobil. A ako som dostal nasledujúcu odpoveď: “Si len mojou chybou mladosti. Tvoj otec mal pravdu, keď povedal, že som mala ísť na potrat. Tieto slová mi povedala ľahostajne do tváre, otočila sa a odišla.
O niekoľko rokov neskôr si spomenula na moju existenciu, keď zistila, ako dobre som sa usadil v Moskve, a požiadala ma, aby som prijal jednu z jej sestier.
Na univerzite sa jej nepáčil internát. A mame nenapadlo nič múdrejšie, ako sa ma na to spýtať. A ja som jej ľahostajne odpovedala, rovnako ako keď mi povedala: “Žena, máš zlé číslo. A potom vypol hovor. Život je bumerang, a to sa oplatí mať na pamäti!
