– Kedy sa vráti otecko?” spýtala sa štvorročná Anya. Odpovedal som jej: “Za mesiac!” “Nechcem, aby odišiel. Bude mi chýbať.” – “Neruš ma, An, hraj sa s bratom.” Môj manžel odchádzal na služobnú cestu. Balil sa, aby zistil, kde sa čo nachádza.
Ja som si balila tašku s jedlom. Manžel nadával, že som toho toľko pripravila, ja som argumentovala, že to bude dlhá cesta vlakom a že sa mu všetko bude hodiť (vlastne mu ponúkli letenku, ale on sa strašne bojí lietať, môžu za to médiá a správy o leteckých nešťastiach). Manžel išiel so mnou do kuchyne a začal ukladať to “navyše”.
Deti robili hlúposti a celý čas rušili zhromažďovanie. Pozorovali nás, ako sme nervózni z cesty, a dokonca sa v jednom momente spojili a hrali hry. pred odchodom manžel skontroloval, či má so sebou potrebné doklady, požiadala som ho, aby častejšie volal, syn podstrčil otcovi nožnice na nechty.
Dcéra sa niekam vytratila. Vyprevadili sme otca rodiny von a zábava utíchla. Syn sa išiel hrať na počítač, dcéra stavala robota z Lega. Prešlo asi pol hodiny.Telefonát od muža na železničnej stanici: “Prehľadal som všetko, ale nemám pas.
“Pozrite sa doma,” požiadal znepokojene. Prebehla som po izbách, pozrela som sa na stôl, na police. Pozeral som sa všade. Nikde som ho nenašiel.
V slepej uličke oslovím dcéru: “Zobrala si otcov pas?” – potom pre jasnosť dodám – “Je to malá knižka s fotografiou a nápismi.” Odpovie: “Nie.” Pozorne sa na ňu pozriem, vyzerá podozrievavo. Je ticho.
– Si si istá, že si nezobrala pas? – Mami, chcela som si len vystrihnúť fotku na pamiatku! Dcéra pomaly vyťahuje vystrihnutý dokument z krabice (nie je tam žiadna fotografia nášho otca!).
Potom pribehne k svojej postieľke a spod vankúša vytiahne fotografiu. Povie: “Ja ju nevrátim!” – pritisne si ju k sebe. Vysvetľuje, že jej dcéra urobila veľmi zlú vec a dovolila, aby jej odrezali pas.
