– Dobrý deň, – počula som v telefóne váhavý ženský hlas. – Vy ste Anna Nikolajevna? Sašova mama? – Áno. – Povedzte mu, aby mi čo najskôr priniesol potvrdenie, vie, že bez neho ho do pôrodnice nepustia. – Čože? Aké potvrdenie?
V ktorej pôrodnici? Kto ste? … Všetko sa ukázalo horšie, ako som si predstavovala… – Dobrý deň, – počula som v telefóne váhavý ženský hlas – Vy ste Anna Nikolajevna? Sašova matka? – Áno.
– Prosím, povedzte mu, aby mi urýchlene priniesol potvrdenie, vie, že čoskoro budem rodiť, bez tohto potvrdenia ma nepustia do pôrodnice… – Čože?! Aké potvrdenie? V ktorej pôrodnici? Neskôr som zistil, že to dievča sa volá Daria, že minulý rok chodila s naším synom a teraz od neho čaká dieťa.
Dáša ma ubezpečila, že sa na syna nesťažuje, že sa sama rozhodla porodiť a od syna neočakáva žiadnu pomoc. “Počkaj, ale o tebe počujem prvýkrát… Minulý rok, kedy to bolo?” “Saša bol v lete mimo mesta.
” “Jeseň,” odpovedalo dievča, “Sašovi nenadávaj, on za to nemôže, len mi povedz o tom certifikáte. Ďakujem.” A položila telefón. “Keď sa to manžel dozvedel, vstal a začal nervózne prechádzať po izbe. Urobil dieťa a nechal ho v kríku!”
– Nie, má ešte dva roky do maturity. Sám je ešte dieťa! A toto dievča má len osemnásť… Večer mi syn povedal, že s Dášou chodí len pár mesiacov a že mu o tehotenstve povedala pred Novým rokom. O žiadnej svadbe sme sa vôbec nebavili.
Chvíľu sme sa prechádzali a utekali, čo s tým mali spoločné deti… Mlčala som, nevedela som, čo povedať. Čo môžeme robiť s mojím otcom? Trvať na manželstve?
Aký to má zmysel? Nemá jej syn rád toto dievča, keď si ju jej deti nechali?V našom prípade bude asi všetko rovnako jednoduché: mladí sa rozvedú skôr, ako stihneme splatiť pôžičky, ktoré sme si vzali na svadbu.
” – Mami, navrhol som jej, aby sa zbavila dieťaťa, ale ona je Rh negatívna, a potom možno vôbec neporodí. Čo to má so mnou spoločné? – Poznáš jej rodičov? Je tu niekto, kto môže pomôcť s dieťaťom? Všetko dopadlo horšie, ako som čakal. Dášina matka bola pijan.
V období osvietenia si našla prácu, obliekala sa, starala sa o seba, začala si aktívne hľadať životného partnera. A každého nového manžela vyhlásila za Dášinho otca. Tak som si myslela, že takto sa dievča rozhodlo vytvoriť si novú dobrú rodinu: manžela, dieťa a svokru a svokra.
Všetko mala vypočítané: syn ako slušný človek s ňou pôjde na matriku, nevestu si privedie k sebe domov a my zaplatíme výdavky, samozrejme, od šiat až po slávnostný stôl.” Mama, ona vôbec nebýva s mamou, má malý byt, ktorý zdedila po starej mame. “Samozrejme, že nie,” súhlasila som unavene,
“nezabudni na zajtrajší certifikát. Prineste ho do pôrodnice.” Prešli dva mesiace. Dáša sa už neozvala a my sme sa vytrvalo tvárili, že sa nič nestalo. Jedného dňa sa ma syn spýtal: – Mami, druhý televízor vôbec nezapíname… – Načo ho potrebuješ?
– Chcem ho odniesť Dáši. Mala starý, ale pokazil sa, včera som jej ho išla pomôcť vyhodiť. – Dáša? … A porodila? – Áno, chlapca, dala mu meno Dima. – Podobá sa na teba?
… – Na nikoho sa nepodobá – malý, tučný, plešatý, stále je a spí… Syn odviezol televízor a ja som stále myslela na to dieťa. v ten istý večer sme sa s manželom rozhodli ísť k Dáši- “Je najvyšší čas,” podporil ma manžel, “nech si to vyriešia sami a chlapec je náš vnuk.
” Bez rizika prekvapenia som zavolala Dáši, bola prekvapená, ale povedala, že nás rada uvidí u seba. Plienky!” vystrelila, “vždy ich je málo a sú drahé.
” Pred návštevou sme zašli do obchodov, vybrali sme nejaké darčeky pre Dášu, drobnosti pre dieťa, mladá mamička sa potrebuje dobre najesť, v lekárni sme kúpili plienky. pred bytom som zaváhala.
“Všetko je v poriadku,” upokojoval ma manžel, “pozrieme sa na chlapca, vrátime nákup a je to. Možno to bude naše prvé a posledné stretnutie.” Dáša sa ukázala ako nízke, bacuľaté dievča s príjemnou a otvorenou tvárou. V kuchyni už vrela kanvica a na stole stál tanier s čerstvo upečenými palacinkami.
– “Dima práve zaspal,” povedala nám potichu, “poďte, ukážem vám to, v spánku veľmi smiešne krčí nos.” Keď sme uvideli to bujné, ružové dieťa, všetky pochybnosti sa rozplynuli – toto je náš vnuk, vyzeral ako malý Saša v tomto veku.
Rovnaký chrapľavý nos, červenkasté chmýří na hlave, vysoké čelo, v spánku tiež smiešne pohyboval obočím. pri čaji nám Dáša rozprávala o sebe: po škole vyštudovala vysokú školu a dokonca stihla pracovať ako kaderníčka. viete, mňa Saša neuráža, len čo som sa dozvedela o dieťati, hneď som si uvedomila, že ho opustím.
Čo na tom, že som mladá, dieťa bude mať dobrú mamu. Milovala som ho od začiatku, ešte keď bolo v mojom bruchu… “A z čoho žiješ?” spýtala som sa. Nemysli si, že od teba niečo potrebujem. Keď syn vyrastie, vrátim sa do práce, už som ho zapísala do jaslí: prijímajú deti od desiatich mesiacov.”
– “Mám dokonca úspory,” povedala Dáša hrdo, “ušetrila som, keď som pracovala.” – A koľko?- “Desaťtisíc,” dodala, “a kúpila som si za ne kočík. A postieľku. Pozri, všetko je nové!” V tej chvíli Dima vykríkol a dievča sa vrhlo k dieťaťu, aby ho upokojilo a nakŕmilo. V izbe stála vŕzgajúca pohovka prikrytá starou dekou.
Na stenách boli police s knihami. V rohu stál staromódny príborník. Pravdepodobne tento nábytok mala ešte babička.Dáša sa vrátila s dieťaťom. pomôžeme ti rozobrať balíky. V kuchyni sme nenašli chladničku… – Nemám ju, – zahanbilo sa dievča. – Ale to nevadí, ak sa niečo rýchlo pokazí, dám to za okno.
Vidíš, tam je špeciálna zásuvka… Pobozkali sme vnuka na rozlúčku, a len čo sme vyšli z dverí, muž sa spýtal: – Do obchodu? Máš so sebou kartu?” Prikývla som.
nasadli sme do auta a išli sme po novú chladničku. veľmi sa mi Dáša páčila: cieľavedomá, odhodlaná. Nezlomila ju ani chudoba, ani jej matka. Neviem, ako sa jej život vyvinie, ale naozaj jej chcem pomôcť. A stať sa pre Dimu tou najlepšou babičkou.
