Vždy som bola hrdá na to, že som porodila a vychovala úžasného syna. Pred tromi rokmi sa však v našej rodine stala hrozná tragédia, v dôsledku ktorej som začala pochybovať, či som naozaj vychovala dobrého a láskavého človeka.
Moja nevesta zomrela pri pôrode. Môj vnuk zostal bez matky. Môj syn sa tak ťažko vyrovnával so stratou svojej milovanej, že nechce vidieť svojho syna. Rodičia mojej manželky tiež opustili dieťa. Ja som však nemohol. Vzal som si ho k sebe.
Neviem, či mu dokážem nahradiť rodičov. Ale snažím sa zo všetkých síl. Môj syn sa stal chladným aj voči mne. Nemôže mi odpustiť, že som si dieťa vzal.
Pri pohľade na synovo správanie pochybujem, či sa mi podarí z vnuka vychovať dobrého, citlivého, láskavého a ušľachtilého človeka. Myslí si, že som ho zradila, keď som mu dieťa vzala.
Možno má v niečom pravdu. Možno som ho nemal odvádzať. Možno som ako matka mala svojho syna podporovať bez ohľadu na to, čo urobil. Ale ja sa pozerám na toto nevinné stvorenie a uvedomujem si, že som nemohla urobiť inak.
Ale ako môžem dať tento zázrak do sirotinca? Čo ho tam čaká? Čo z neho vyrastie? Aký bude jeho osud? Tieto otázky ma trápia.Akoby som stál pred voľbou: buď môj syn, alebo moje svedomie. A ja som si vybral to druhé.
Neviem, či Všemohúci moju voľbu prijme, alebo ju odsúdi. Ťažko sa môžem starať o svojho vnuka. Už nie som taká mladá, ako keď som vychovávala svojho syna. Moji priatelia mi ponúkajú pomoc, ak ju budem potrebovať.
Ale ja sa snažím robiť všetko sám. Môj vnuk je pokojný a poslušný chlapec. Aspoň v tomto som mala šťastie. Dúfam, že sa mi to podarí. A že bude v poriadku.
