Môj brat Stepan bol vždy známy svojím neverbálnym dôvtipom. Vždy mal plány a plány, takže vždy dostal, čo chcel. Pred dvoma rokmi sa môj brat rozhodol, že chce získať byt svojich rodičov.
Dvanásť rokov pracoval v zahraničí a všetko dával rodine – nenechával si žiadne peniaze pre seba, takže nemal žiadne úspory. A jeho žena vždy hovorila, že nemajú dosť peňazí, takže po každom jeho návrate sa môj brat musel opäť vrátiť, aspoň kvôli deťom.
Stepan pre svojho syna a dcéru urobil naozaj veľa: zaplatil im nájomný byt a štúdium na univerzite a potom im kúpil auto. Dalo by sa povedať, že môj brat bol vzorný manžel a otec. Ukázalo sa však, že nebol a ani sa nestal príkladným synom. Faktom je, že keď sa Stepan naposledy vrátil, uvedomil si, že nemá kde bývať.
Nechcel rušiť svoje deti, a keďže jeho manželka podala žiadosť o rozvod, opustil svoj byt. Jedinou možnosťou boli jeho rodičia.Objavil sa a oznámil, že jeho rodičia musia porodiť svoje tri deti a peniaze rozdeliť na tri časti:
jednu dať jemu, jednu mne a jednu si nechať. Štěpán navrhol, že za tieto peniaze bude môcť kúpiť jednoizbový byt pre seba a dvojizbový byt pre rodičov, ak k nim pridá svoje úspory.
Nerozumiem však, prečo by to mali rodičia urobiť. Veď v tomto dome prežili celý život a všetky ich spomienky – dobré aj zlé – sú spojené s týmito múrmi.
Ale Stepan to nechápal. Moji rodičia mu preto vyhoveli a urobili to, čo Stepan navrhol. Úprimne povedané, je to na nich, ale teraz nemám miesto, kde by som si mohol spomenúť na svoje detstvo.
