Tetiana stála v kuchyni, pozerala na manžela a nenachádzala slov. “Som vyčerpaná!” začala. “Zase je mimo. Celá dedina o tom hovorí. Mám toho dosť, mám toho dosť. “Zajtra to predložím na prepustenie!”
zakričala Taťána Petrovna. Kto ťa brzdí? “U nás to isté.” Vasiľ ľahostajne mávol rukou a trochu sa rozveselil. “Čože! Myslíš si, že si robím žarty?
Alebo nie? Nebudem? “Príliš dobre ma poznáš, človeče!” Tatiana sa ozvala ešte hlasnejšie: “Tak do toho! Tak do toho! Možno som o tom sníval celý život.
“Z tých tvojich poučiek mi je zle!” Vasiľ mávol rukou a odišiel z kuchyne. “Zajtra pôjdem odovzdať výpoveď!” kričala za ním Tatiana. A svoje slovo dodržala. Ráno išla a požiadala o rozvod. A bolo im vyhovené.
Pretože ich hrdosť bola vyššia. Spoločne napísali inzerát na predaj domu, ale zatiaľ chodili každý do inej izby. Každý do svojho kúta. Začali sme žiť ako spolubývajúci. Ako susedia, ako starí priatelia.
Akoby sa tie dlhé roky šťastného spoločného života nikdy nestali. Tatiana Petrovna bola na dôchodku a Vasyl naďalej pracoval a zarábal veľmi dobré peniaze.
Na druhý deň po prepustení sa muž vrátil domov. Zo zvyku zašiel do kuchyne na večeru a až potom si spomenul, že si nič nepripravil. Keď videl svoju bývalú ženu, ako si spokojne pochutnáva na čerstvo uvarenom boršči, rozhodol sa to napraviť.
-“Daj mi misku boršču, Petrivna,” požiadal ju veľmi úsporne. “Kto si, že ťa mám kŕmiť borščom?” odvetila žena hrdo. “No, ako to myslíš, kto si?” “Aspoň dobrý priateľ,” povedal Vasiľ. “Aha,” zasmiala sa Tetiana, “starec si urobil žarty.
“Ja mám takých známych pol dediny. “Čo mám robiť, variť boršč pre všetkých a prestierať stôl?” “Dobre,” muž nebol v rozpakoch, “čo keby som vám pripravil jedlo? “Nakŕmiš ma?” “Zalepíš ma?” žena bola prekvapená.
Takýto zvrat udalostí nečakala. – Prečo, to je dobrý nápad. Aj tak nebudem môcť zjesť celý hrniec sama, budem ho musieť vyliať, ale aspoň dostanem nejaké peniaze a nebudem plytvať jedlom.
Len si pomysli, bude to ako v reštaurácii! Sám si hovoril, že varím rovnako dobre ako ktorýkoľvek šéfkuchár.” “Tak teda reštauračné jedlo,” súhlasil Vasilij.
“Prestaň hovoriť a rýchlo to nahoď, som hladný.” “O čom to hovoríš, človeče? “Žiadam ťa, aby si bol slušný!” “No tak, nepreháňaj. Ako vidím, zišlo ti na um!”
Vasiľ mu mávol rukou a začal sa lačne pustiť do boršču, ktorý z nejakého dôvodu chutil lepšie ako predtým, keď zaň neplatil vlastným platom. Každý deň po práci prišiel domov a za večeru zaplatil ako v reštaurácii.
A všetci boli spokojní. Je preňho výhodné, že nemusí kupovať jedlo a trápiť sa s týmito hrncami a naberačkami. A pre ňu je to doplnok k jej vreckovému.
A ja by som stále musela variť, či už pre jednu alebo dve osoby – nie je v tom veľký rozdiel. A tak dni plynuli. Postupne Vasyľ úplne vychladol a začal si cez víkendy objednávať jedlo na raňajky a obed.
Umožňoval mu to jeho dobrý plat. Tatiana medzitým prišla na chuť a myšlienka domácej reštaurácie ju úplne pohltila. Vyšla von a navštívila niekoľko kaviarní pri cestách, kde pozorne študovala interiér, úpravu stolov, dizajn menu a uniformy personálu.
Vo všeobecnosti som si všetko pamätal do najmenších detailov, a čo som si nepamätal, to som si zapísal. Jedného dňa sa Vasyľ vrátil domov a keď vošiel do kuchyne, zamrzol. Nepoznal tú známu miestnosť.
Na okne viseli nové závesy a stôl bol prikrytý bielym obrusom ozdobeným vázou s čerstvými kvetmi. Držiak na obrúsky bol vystlaný servítkami, pri tanieri sa leskli vidličky a lyžičky a uprostred stola bola hrubá kožená zložka s elegantným nápisom: “Zbytočne strácate čas,” zvolal muž, ale vzal si jedálny lístok a pozorne študoval každý riadok. “Dobrý večer.
Čo by ste si chceli objednať?” Hostiteľka, ktorá práve vstúpila, ho ústretovým hlasom vrátila do reality. Muž zdvihol zrak a neveril vlastným očiam. Jeho žena bola na nepoznanie.
Jej postavu obopínali trblietavé šaty, ktoré sa objavili z ničoho nič, a cez ne mala nažehlenú bielu zásteru. Na perách sa jej leskol červený rúž a hlavu jej zdobili bujné kučery. A čo je najdôležitejšie, jej tvár rozžiaril úsmev. Vasiľ stratil reč.
“Prosím, ten najdrahší. A… šumivé víno! Tatiana si nemohla pomôcť a rýchlo vystúpila zo svojej novej úlohy. – Aha! A ty si povedala, že už nikam nepôjdeš.
“Myslela som, že som si to rozmyslela, len si to overím.” – Overiť? Nedôverujete bežnému zákazníkovi. Znova hráš tú starú pesničku? Myslel som, že si s tebou sadnem, porozprávam sa s tebou, spomeniem si na svoju mladosť. “Prečo by som mal sedieť s tebou?
“Nemám nič lepšie na práci ako zabávať klientov,” odvetila Tatiana a potom sa pozrela na zachmúrený vzhľad svojho bývalého manžela a zrazu jej ho bolo veľmi ľúto.
Medzitým sa nikto neozval ohľadom bytu na predaj. Takto žili. Večer sa navečerali, pozerali televíziu, lúštili krížovky, niekedy hrali domino a večer odchádzali do svojich kútov.
Jedného dlhého mrazivého večera sedeli bývalí manželia v kuchyni. Vasilij opäť miešal domino a premýšľal o niečom svojom, a potom sa zrazu spýtal:
“Počuj, Tatiana, prečo si taká sama?” – Nenudíš sa sama, Vasilij? – Nudím. – Niekedy sa nudím. Trápi ma, že taká žena v domácnosti je sama bez manžela. – Prečo, máš nejaký návrh? – Počúvaj, Tatiana Petrovna, nechceš si otvoriť vlastnú reštauráciu? Vasilij sa konečne spamätal.
– Prvýkrát by som ti dal peniaze. Mám trochu peňazí. A vy by ste ma tam kŕmili zadarmo. A vlastne by si ma aj vzal, pretože aj tak bývame v jednom byte. – “Prečo, to je dobrá ponuka, budem o tom musieť popremýšľať,” koketne odpovedala Tatiana.
