Na prvom stretnutí s rodičmi snúbenice nášho syna na mňa urobili veľký dojem. Stretnutie sa konalo v našom novopostavenom vidieckom dome, na ktorý bol môj manžel mimoriadne hrdý.
Srdečne sme ich privítali a starostlivo prestreli stôl. Bolo zvláštne, že prišli s prázdnymi rukami, ale zmietla som to zo stola.
Matka nevesty však namiesto toho, aby sa upokojila, chcela celú prehliadku nášho domu. Môj manžel jej vyhovel a ukázal jej rôzne funkcie.
Čoskoro som si však všimla, že architektúra domu ich nijako zvlášť nezaujala. Namiesto toho sa zdalo, že ich príliš zaujímajú náklady s tým spojené a naše financie. Keď sa rozhovor zvrtol na svadbu, nevestina matka sa začala netaktne vypytovať.
Po diskusii o možných miestach obradu podozrievavo spochybnila ceny v reštaurácii môjho priateľa a odvážne navrhla, aby sme si ich overili “kontrolným nákupom”.
Manžela to nahnevalo a povedal, že celý účet za svadbu zaplatíme my… Ale najprekvapujúcejšie bolo, že nám ako dar pre novomanželov ponúkli byt, pričom sa rozhodli dať nám staré, opotrebované auto.
Keď sme s manželom napadli ich drzosť, vyhlásili, že je to férová dohoda. Chceli sme sa vyhnúť hádke, a tak sme ich pokojne vyprevadili von, ale až potom, čo trvali na tom, že sa budú podieľať na výbere bytu.
Na druhý deň sa nevestina matka ozvala znova a trvala na vlastnej voľbe bytu. Už ma to nebavilo, tvrdo som stanovil hranice a navrhol som, že ak majú záujem o výber bytu, možno by sme mali vybrať auto.
Tiež som dal jasne najavo, že akákoľvek nehnuteľnosť, ktorú kúpime, bude na naše meno. Napriek všetkému, čo bolo povedané a urobené, som sa bál o náš budúci vzťah s nimi.
Úprimne som dúfala, že naša budúca nevesta nebola stvorená na ich obraz. Vyhliadky na nadviazanie srdečného vzťahu s nimi sa zdali byť pochmúrne, a to bola škoda.
