Mala som tetu Katju. Moja mama s ňou nekomunikovala, čo som nevedela prečo. Ale ani moja teta s nami nechcela komunikovať.
Vedela som, že mám dve sesternice, Dašu a Nasťu. Vedela som, že Nasťa je staršia a Dáša študuje na lekárskej fakulte. To bolo všetko, čo som vedel.
V okamihu sa môj život ocitol v chaose. Moja matka zomrela. S otcom sme sa ledva držali na nohách. Bol som v poslednom ročníku univerzity.
Deň po promócii mi zomrel otec. Po matke som sa vzdal svojho podielu na dome v prospech otca a on na mňa napísal darovaciu zmluvu na celý dom a povedal “never im”.
Nerozumel som, čo tým myslel, ale neskôr sa to všetko ukázalo. Celý môj život, pokiaľ si pamätám, otec nosil mamu na rukách. Boli do seba zbláznení, asi preto otec čakal, kým skončím univerzitu, a išiel rovno za mamou.
Práve v tom čase, keď som sa po takejto rane osudu snažil pokračovať v živote, mi zavolala Dáša a povedala: “Jul, ahoj. Počúvaj, o týždeň idem služobne do Moskvy.
Môžeš zostať dva dni? Pomyslel som si, že je študentka, bude to pre ňu ťažké vo veľkom meste, aspoň jej môžem pomôcť s ubytovaním. Nenamietala, ale požiadala ma, aby som jej dal deň vopred výpoveď. Prišiel deň X.
Dáša prišla a hneď si všimla môj byt: “Celkom dobre si sa tu usadila, sestra, ale som zvedavá, ako dlho tu zostaneš…” Potom povedala, že sa musíme úprimne porozprávať.
Dáša mi povedala, že Nasťa je vlastne moja sestra z otcovej strany, lenže po jej svadbe odišiel otec k mojej matke a nechal tetu s dieťaťom v ruke.
Vlastne preto moja stará mama odkázala všetko dedičstvo mojej tete, a preto moja mama a teta nekomunikovali. Ale to všetko je podľa Dáši. Ukázalo sa, že mi to povedala, aby ma pripravila na to, že teta s Nasťou ma chcú prísť navštíviť.
Dáša povedala, že čoskoro prídu do mesta aj ony, a potom sa všetko dozvie. Pomyslela som si: “Byt som dostal darom od otca.
Čo chcú od domu? Aj auto bolo kúpené na moje meno, takže ani tu sa niet čoho chytiť.” Povedal som Dáši, že na nich počkám a uložím ju do postele. Aj ja som si šiel ľahnúť, ale bližšie k svitaniu ma zobudilo šuchotanie papierov.
Dáša stála s rozsvietenou baterkou a prehrabávala sa v mojich papieroch. “Dáša, čo to robíš?” spýtala som sa a Dáša od prekvapenia pustila telefón a rozbila displej: “Som pohostinný človek, ale všetko má svoje hranice. Choď si teraz ľahnúť a ráno ťa pošlem ku mne.
Povedal som a išiel som spať. Potom som už o Katii a jej dcérach nikdy nepočul. Okrem dvoch prípadov, keď mi Káťa zavolala a povedala mi, že žijem v dome svojej sestry nelegálne, a keď mi zavolala Dáša a žiadala, aby som jej opravil telefón, ktorý som poškodil.
