Ira všetkým hovorila, že má dokonalého manžela: nemá žiadne zlozvyky, chodí na kúpalisko, stará sa o záhradu, doma sa oblieka a so svokrou si rozumie. Na bruchu nemá vôbec žiadne hrče, dokonca aj brušné svaly sú viditeľné.
Je skvelý kuchár a pre Iru je nemožné sa s ním hádať. Jedného dňa išli navštíviť svojho starého priateľa Boriho. Po hodine však Ira nahlas povedala, že je unavená a chce ísť domov. Borisovi sa nechcelo ísť, a tak zavolal pre svoju ženu taxík:
“Keď prídeš domov, vybavím ti to.” Celá v zlovestných myšlienkach otvorí Oľga dvere a silno zabuchne kľúče.A potom mu Borja vyjde v ústrety a s úsmevom povie: “Porazil som ťa! Dáš si čaj? Ako žijete? Už desať rokov! “Ale musíš pochopiť, že je naozaj dokonalý, takí muži existujú. Včera sme boli v kaviarni a obsluhovala nás lietajúca čašníčka.
Ani nezdvihol obočie.” “Áno, Oľga, je to pre teba ťažké. Veď žena by mala mať vždy možnosť trochu sa pohádať s manželom. Byť urazená, trucovať, kričať. Inak sa zblázniš. Ideálny človek je skutočné utrpenie, neustála bolesť.”
Vedel som, kde Borja pracuje, a tak som za ním zašiel a presvedčil ho, aby sme si dali kávu. Keď sa na chvíľu rozptýlil, strčila som mu do vrecka lístok s podpisom “Tanečka”, s jeho telefónnym číslom a papier som postriekala parfumom.
Čo by ste neurobili pre priateľa! Na druhý deň Ira zavolala sama sebe: “Večer prišiel domov, ukázal mi papierik s číslom a povedal, že je to hlúpy vtip. Ospravedlnil sa a išiel variť večeru.” Chudák Ira. Neviem, ako jej pomôcť. Čaká ju ešte veľa rokov utrpenia.
