– Kúpil som byt a napísal ho na nášho syna,” povedal jej manžel Stas Aline. “Mali veľký byt s tromi izbami. V jednej z nich, v ohrádke, dvojročný Maksik usilovne ťahal plastové autíčko a netušil, že sa stal majiteľom bytu. Prešlo osemnásť rokov.
Max, študent prvého ročníka, žije sám vo svojom byte. Alina tiež žije sama. Pred rokom a pol Stas zomrel. Počas tohto obdobia Alina rýchlo stúpala v hodnostiach a podarilo sa jej spoznať Stasovu rodinu v osobe jeho matky.
Po rozhovore s ňou Alina pochopila, prečo sa Stas svojej matke vyhýbal. Nie, samozrejme, Alina sa so svokrou rozprávala už predtým. Ale len veľmi málo. Stas si udržiaval odstup.
Po tragédii s manželom však svokra začala svoju nevestu pravidelne navštevovať. S veľmi konkrétnym zámerom – nejakým spôsobom Maxa pripraviť o byt.
Tchýňa nemohla legálne získať podiel na Maxovom byte. Stas pôvodne zaregistroval byt ako Maxovo vlastníctvo.
Preto sa svokra pokúsila vyvinúť na Alinu nátlak. Po roku a pol pokusov a suchom odmietnutí svojej nevesty sa svokra rozhodla, že sa ujme svojho vnuka.Alina sa o tom dozvedela náhodou. Jedného dňa Max povedal svojej matke:
“Mami, prevzal som rodinný majetok? Kto ti povedal taký nezmysel?” Alina sa spýtala, hoci už tušila, z ktorej strany vietor fúka. “Babička,” odpovedal syn. “Kedy to povedala?”
Alina sa spýtala: “Pred dvoma dňami. Alina siahla po telefóne a vytočila číslo.
Ak sa ešte raz pokúsi Maxa otravovať svojimi nezmyslami, bude ťa mať plné zuby,” odpľula Alina do telefónu a ukončila rozhovor. “Cítim sa kvôli nej vinná,” povedal jej syn, keď položila telefón.
“Ty za to nemôžeš,” povedala jeho matka a vysvetlila mu situáciu s bytom. Max sa upokojil a priznal, že ho chceli okradnúť. Stas, prečo si sa tak ponáhľal?
