Roman neveril v silu ikon. Preto keď mu matka Marina Petrovna priniesla ikonu a položila ju na zárubňu vchodových dverí jeho nového bytu, len sa usmial:
“Budem sa cítiť pokojnejšie. Ikona zabráni každému, kto má zlé myšlienky, vstúpiť do tvojho domu,” povedala. Roman nahlas nenamietal, ale zamyslel sa:
“Nechajte ho stáť. Aby sa moja matka cítila lepšie.” Prešiel rok. Počas tohto obdobia sa manželom narodil chlapec Antoška, pokojný, zdravý hrdina. Romanova matka mohla prísť pomôcť len cez víkendy, keďže pracovala.
Ale jeho svokra, hoci nepracovala, prakticky nikdy neprišla za dcérou. Prišla raz, po narodení vnuka, a potom s tvrdením, že sa v dcérinom byte necíti dobre, utiekla. Odvtedy sa len občas zastavila na desať či pätnásť minút.
Antoška však vôbec neplakala ani nekňučala, len jedla a spala. Preto Ľudmila nepotrebovala matkinu pomoc.
Zvládla to sama. Keď mala Antoška šesť mesiacov, susedia začali rekonštruovať dom. Celý týždeň sa dom triasol od ich vŕtacieho kladiva.
Jedného dňa ich prišla navštíviť Ľudmilina matka a zrazu povedala: “Tu je tak pekne! Daj mi vnuka. Ach, ty si môj hrdina! Teraz ťa bude babička navštevovať častejšie! A svoje slovo dodržala, navštevovala ich takmer každý deň.
Roman však pocítil zmenu v rodine: manželka si ho začala doberať pre maličkosti, začínala hádky, syn začal veriť, plakať a byť nervózny bez akejkoľvek príčiny.
Roman sa o svoje obavy podelil s mamou: “Pozri, je tam ikona?” “Nie je,” odpovedal syn, “kúp inú a daj ju na to isté miesto.
” “Ale mami…” povedala som, “je to na tebe. Roman kúpil ikonu, priniesol ju domov a dal ju tam. Na druhý deň mu manželka zavolala do práce: “Roman, práve prišla mama a hneď sa jej urobilo zle a odišla.
” “A ako je Antoškovi?” “Jedol, hrá sa so svojimi hračkami. Neplače. A Roman, príď dnes skôr. Chýbal si mi… Roman položil telefón a oprel sa do kresla. “To nemôže byť náhoda! Musím sa poďakovať svojej matke…”
