Všetko sa to stalo dnes ráno v autobuse. Nastúpil doň mladý muž s taškou, z ktorej ledva vykúkala vojenská uniforma. O pár minút zazvonil telefón… Sedeli sme v mikrobuse.
Prišiel mladý chlap. Bol v civilnom oblečení. V ruke mal cestovnú tašku, z ktorej sotva vykúkala vojenská uniforma. Všetkých hlasno pozdravil. Ľudia sa naňho prekvapene pozerali.
Sadol si k oknu. A jeho oči, jeho oči neuveriteľne žiarili šťastím. Všetci sme ho pozorovali. O pár minút neskôr mu zazvonil telefón. A potom tento cestujúci začal hovoriť.
A celý mikrobus zamrzol v očakávaní… “Mami, počuješ ma, neplač? Mami, som tu, počuješ? Už som skoro doma! Uvidíme sa o pár minút, mami! Mami, neplač! Mám desať dní dovolenky! Mami, veľmi si mi chýbala!Ženy v mikrobuse nemohli zadržať slzy.
A mladý muž, ponorený do rozhovoru so svojou matkou, to všetko ani nevidel. A vtedy všetci pochopili, že vzhľadom na stav, v akom Ukrajina žije už viac ako 5 rokov, to boli najšťastnejšie, najžiadanejšie slová pre oboch – matku a syna “Mami, neplač, prišiel som!
