V piatok som išiel na železničnú stanicu, aby som išiel na daču. Na nástupišti som uvidel tehotné dievča. Sedela a pozerala do diaľky. V ruke držala tašku so svojimi vecami.
Hneď bolo jasné, že odchádza na krátky čas. Keď som sa vrátil z dače, uvidel som ju opäť na tom istom mieste. Mala na sebe tie isté šaty a niesla ten istý balíček. Rozhodol som sa s ňou porozprávať.
” – Odpustíš mi, že som bol dotieravý. V piatok som ťa videl na tom istom mieste. Nemôžeš odísť?” – Nikam nepôjdem. Ten muž ma vyhodil z domu.” Ukázalo sa, že dievča nemá žiadnu rodinu ani priateľov. Bola sirota. Bola príliš plachá na to, aby požiadala okoloidúcich o pomoc.
Rozhodol som sa jej pomôcť. Ponúkla som jej, aby prišla ku mne. Nemám deti ani manžela.” Na druhý deň ráno sa dievča podelilo so svojimi problémami. Volá sa Larisa a má 21 rokov. Je sirota. Jej civilný manžel pil a často chodil von. Larysa sa rozhodla skúsiť šťastie v hlavnom meste.
Nevie, čo bude teraz robiť. Veď onedlho bude rodiť a je nepravdepodobné, že by ju zamestnali s takýmto bruchom.Kam ju mám teraz pustiť? Povedal som, že chvíľu zostane so mnou, a potom sa uvidí.
Poprosila kamarátku, aby vyzbierala detské oblečenie, a kúpili sme postieľku a kočík. Čoskoro sa Laryse narodila dcéra. Bola taká krásna a silná. Zohnal som jej prácu u mojich priateľov.
Ukázalo sa, že je zodpovedná a pomerne rýchlo sa naučila. Moji priatelia s ňou boli veľmi spokojní a jej kariéra sa začala rýchlo rozvíjať. Larysa a ja sme sa stali rodinou. Pre Varenku som bola jej vlastná babička. Keď mala 2 roky, poslali sme ju do škôlky.
Nedávno prišla Larisa a povedala, že ju šéf firmy požiadal o ruku a ona nevie, čo má robiť. Veľmi som sa z nej tešila. O tri mesiace neskôr sa vydala. Často ma chodia navštevovať. Tak som sa stala matkou a babičkou v starobe.
