Deťom som všetko povedala priamo pri stole, pretože sa nevedeli dočkať, kedy sa dozvedia, kto zdedil majetok.
Syn vstal od stola s krikom a povedal, že do domu už nikdy nevkročí. Dcéra a jej chamtivý manžel mi dokonca zobrali televízor, ktorý kedysi dostali ako svadobný dar, ale nechali ho v našom dome, lebo v byte mali novší model… Žila som dlhé roky, mám dve deti, ale život zariadil, že žijem sama. Manžel mi zomrel pred šiestimi rokmi a moje deti žijú oddelene.
Nikdy som na svojich deťoch nešetrila, vždy mali nové hračky, kvalitné oblečenie, veľa rôznych dobrôt, ktoré si mnohí iní rodičia v tom čase nemohli dovoliť.
každý rok sme mali dovolenku pri mori – chodili sme do Odesy, niekoľkokrát sme boli aj v zahraničí. Môj manžel pracoval ako riaditeľ v jednej z najväčších tovární v okolí a žilo sa nám dobre.
Každému sa takto žilo pohodlne, ale život sa prispôsobuje. Manžel dokázal zabezpečiť deťom bývanie, urobil tam dobré opravy, objednal nábytok z kvalitného dreva – nič neľutoval.
Keď môj manžel ochorel, najprv sme ich o pomoc nežiadali, pretože sme mali našetrené peniaze, ale jeho stav sa zhoršil a potrebovali sme ešte viac peňazí, a keď sme sa obrátili na naše deti o pomoc, najstarší syn nám dal peniaze, ktoré sme potrebovali na liečbu, ale hneď nás upozornil, že viac peňazí nemá, takže sa máme obrátiť na dcéru, nie na neho. Poďakovala som mu a mlčky som odišla domov.
Bolo ťažké uvedomiť si, že deti, ktorým ste celý život dávali to najlepšie, teraz nechcú pomôcť vlastnému otcovi. Môj manžel vždy pomáhal každému, kto potreboval pomoc.
Takže po rozhovore so synom som sa na neho už neobrátila a neobrátim sa ani na dcéru, pretože má lakomého manžela, ktorému je ľúto deťom kupovať dobroty, pretože počíta každý cent.
Zo začiatku nám pomáhali jeho podriadení, ktorí mi každý mesiac posielali peniaze.Som im za to veľmi vďačný. Môj manžel sa uzdravil, ale o dva mesiace neskôr dostal infarkt.
Prepísal na mňa všetok svoj majetok. Povedal: “Syn a dcéra sa dokonca trochu hnevali, že im otec nič nenechal, ale čo čakali? Keď bol chorý, boli v nemocnici len dvakrát, a keď sa uzdravil a bol doma, nenašli si ani voľnú hodinu na návštevu otca a matky! Zo začiatku bolo ťažké uvedomiť si, že som teraz sám, ale časom som sa s tým zmieril.
Moje deti prichádzali veľmi zriedkavo, takže som nevidel ani vnúčatá. Niekoľkokrát som navštívil dcéru a potom syna, ale bolo jasné, že moja prítomnosť im nerobí radosť, takže som ich nikdy nenavštívil na viac ako jeden deň.
Bola z veľkej rodiny, ale vždy si našla čas, aby ma navštívila, a keď som bol chorý, starala sa o mňa, kupovala mi lieky a niekedy so mnou aj chvíľu bývala. Po dlhej chorobe, o ktorej moje deti ani nevedeli, som sa rozhodla spísať závet. Svoj byt, auto a malú daču som prepísal na susedu Annu.
Bola som tomuto dieťaťu veľmi vďačná za jej starostlivosť, takže som svoje konanie vôbec neoľutovala.
V deň mojich narodenín mi zavolali moje deti. Poďakoval som im za blahoželanie a povedal som im, že som urobil závet. Len čo sa to dozvedeli, hneď povedali, že prídu všetko skoordinovať, lebo to nebol telefonický rozhovor. Nevadilo mi povedať im všetko z očí do očí.
Takto aspoň prejavili iniciatívu a prišli za mnou. Cez víkend prišiel môj najstarší syn a neskôr aj dcéra s manželom. Anna mi pomohla uvariť večeru a prestrieť stôl a potom odišla domov – o mojom rozhodnutí ešte nevedela.
Deťom všetko povedala hneď pri stole, pretože sa nemohli dočkať. Môj syn s krikom vstal od stola a povedal, že sem už nikdy nevkročí, a dcéra so svojím chamtivým manželom mi dokonca zobrali televízor, ktorý kedysi dostali ako svadobný dar.
Tak som zostala sama s dvoma deťmi, ktoré sa starali len o dedičstvo, a nie o vlastnú matku. Bolo mi ľúto, že sa moje deti stali takými, ale pre ne sa všetko meria peniazmi a ich matka je nikto.
