Samozrejme, chápala som, že to bude ťažké a náročné zvládnuť dieťa, ale ani vo sne ma nenapadlo, že mi nikto nepomôže. A stalo sa, že sme sa s manželom vzali, keď sme mali obaja 23 rokov.
O rok neskôr sme sa dozvedeli, že sa staneme rodičmi. Okamžite sme to oznámili našim matkám, ale tie reagovali veľmi pokojne.
Nečakal som ohňostroj na moju počesť, ale myslel som si, že budú veselšie. Veď sme s manželom jediné deti v rodine. Moja mama stavala postieľku pre svojho vnuka, ale moja svokra stavala nočník. To som naozaj nečakala.
“To máš pre dieťa, aby vyrástlo?” spýtala som sa, keď som otvárala jej darček. – “Áno, práve som išla do detského obchodu. Videl som tento nočník a pomyslel som si:
aj tak ho budeš potrebovať. Manžel, mama a svokra sa so mnou stretli v nemocnici. Keď sme prišli domov, babky strávili nejaký čas so svojím vnukom a odišli. Bola som dokonca rada, pretože som bola veľmi unavená a chcela som ísť čo najskôr spať.
Ale potom začali plynúť dni a týždne a teraz sú za nami dva mesiace. A ja som stále nedostala žiadnu pomoc od svojich starých mám.
Keď som ich požiadala, aby si na chvíľu sadli k môjmu vnukovi, aby som mohla ísť ku kaderníčke, k lekárovi, do obchodu alebo sa dokonca osprchovať, obe povedali, že vychovávajú svoje deti samy a nikto im nepomáha.Ak mám byť úprimný, je mi to veľmi ľúto.
Nemám dostatok spánku. Niekedy som hysterická, pretože som veľmi vyčerpaná. Náš syn je veľmi náladový, neustále žiada, aby sme ho chovali. Iba cez víkendy sedí manžel s dieťaťom ráno sám a dáva mi čas, aby som sa vyspala. Chápem, že manžel je tiež veľmi unavený.
Veď je jediný, kto živí rodinu, a v práci sú problémy. Preto sa ho snažím s dieťaťom príliš nezaťažovať. Nedávno sme začali hovoriť o opatrovateľke. Možno by som mala našetriť nejaké peniaze a zamestnať profesionálku, aspoň na pár hodín denne, aby som si mohla oddýchnuť?
