– Prečo sa neponáhľaš domov?” Ivan Stepanovič nazrel do Pavlovej kancelárie.
“Zdá sa, že si si svoju prácu urobil, to ja sa stále motám…” “Dnes prišla moja svokra,” vzdychol si Pavlo. “Odkladám, ako sa dá, máme dobrý vzťah…” “Rozumiem,” povedal šéf súcitne.
– “Čo sa týka práce, o ktorej sme sa rozprávali, premýšľaj o nej do zajtra, zvládneš to, máš potenciál…” Šéfova hlava zmizla za dverami a Pavlo sa zamračil: bola škoda opustiť túto útulnú kanceláriu. Samozrejme, plat je dobrý.
Ale nie je to v peniazoch, však? Pokoj v duši bol cennejší. Pavlo sa natiahol a jeho myšlienky sa obrátili k svokre, ktorá dnes prišla. Zamračil sa.
– “Bolo to zle načasované a Veronikina dcéra, akoby sa nechumelilo, odišla do dediny navštíviť jeho matku a nebolo sa s kým porozprávať… S matkou jeho ženy, Ľudmilou Petrovnou, nemali dobré vzťahy od samého začiatku.
Presnejšie od chvíle, keď horkokrvná Káťa zrazu vyhlásila počas prvej veľkej hádky: -Pavel si už zvykol, že počas hádky môže Káťa povedať bohviečo a na druhý deň ráno na to bezpečne zabudne.
– Uvedomil si to hneď, a tak na ňu rýchlo zanevrel, ale z nejakého dôvodu mu tie slová o svokre veľmi nepekne utkveli v pamäti, a tak teraz, vždy keď prišla na návštevu jej matka, hrdo mlčal.
V podstate ani sama Ľudmila Petrovna nebola známa svojou zhovorčivosťou, takže ak si za ten čas vymenili pár slov, bolo to dobré. A jej svokra sa snažila prísť na krátky čas, zrejme aj jej bola nepríjemná prítomnosť nechceného zaťa.
Bol piatok a Pavlo zvyčajne chodieval do kaviarne so svojimi kolegami. Dnes ho pozvali, ale pre istotu sa rozhodol zdržať. Pavlo potichu otvoril kľúčom dvere bytu, vyzliekol sa a kradmo nazrel do kuchyne:
svokra s manželkou váľali mleté mäso na rezne a nadšene sa rozprávali. Pavlo už z prvých slov pochopil, že hovoria o ňom. “No a kde sa teraz túla?” dojatá Káťa bola nervózna.
“Asi sedí s kamarátmi, ako zvyčajne… Je piatok… neponáhľa sa domov, aj keď vie, že si prišiel. Je mu to jedno. Pavel zatajil dych a čakal, kedy sa ozve jeho svokra. A naozaj, potom sa ozval pokojný hlas Ľudmily Petrovny:
“Prečo s tebou často chodí von?” “To by som si priala,” odpovedala rozhorčene Káťa. – “Tak áno,” matka ju zrazu pokojne zastavila.
“A teraz pozorne počúvaj, drahá! Toto je tvoj manžel, otec tvojej dcéry, tak prosím ťa, hovor o svojom mužovi s úctou!” “Ale, mami, zabudla si, ako si o ňom hovorila pred našou svadbou?” žena sa opäť rozhorčila.
“Pred svadbou,” odpovedala svokra pokojne. “Vtedy bol ešte čas spamätať sa a nepliesť sa do toho. A teraz je už neskoro… Vlak odišiel. Teraz ste jeho manželkou a matkou vášho spoločného dieťaťa. Toto rozhodnutie ste urobili sami.
A ako teraz vidím, nebolo to až také unáhlené. “Samozrejme, že áno,” ozval sa Katin hlas, ale už nie tak kategoricky ako predtým. “Miluje svoju dcéru?” pýtala sa matka ďalej. – “Miluje,” vzdychla si Káťa.
“A mňa tiež, ja ho tak vychovávam.” “Prečo?” “Čo preňho nerobíš?” svokrin hlas sa mierne zachvel.
“Čo mu vyčítaš, úprimne povedané, ruku na srdce?” “No, že robí túto prácu za tri kopejky? Je to lenivý človek?” – Nie, – sarkasticky odpovedala Káťa.
– Je to práve ten typ človeka, ktorý je spokojný s tým, čo má… – Takže je to šťastný človek, – Ľudmila Petrovna sa zrazu rozosmiala.
– Áno, zdá sa ti to smiešne, – zachrapčala jej dcéra. – Mne nie, my s ním budeme chodiť zo dňa na deň, lebo on na nás nemyslí.
Včera odmietol povýšenie, lebo, vieš, nevie rozkazovať! Nerád rozkazuje starším ľuďom, čo majú robiť. Vidíš, máš zlatého manžela a si smutná,” povedala Ľudmila Petrovna veselo.
“Vieš, dcéra, staraj sa o neho, ak si máš vybrať medzi peniazmi a slušnosťou, vždy si vyber slušnosť – nestratíš ju…” Káťa si vzdychla. A potom zrazu úplne iným tónom dodala:
“Ďakujem ti, mami, veľmi ma teší, že si zmenila názor na Pavlíka, to je slovo cti, ako kameň z duše… Je naozaj dobrý, len trochu tichý… Bože, dcéra, som taká rada, že som sa vtedy mýlila, že ťa srdce neklamalo.
Ale peniaze a postavenie sú len návnadou. – “Dobre, mami,” Katin hlas znel tak detsky dojímavo, že Pavla zamrazilo a telom mu prebehla teplá vlna nehy. Znovu sa pozrel do kuchyne, obaja.
Ženy tam stáli a objímali sa. Pavlo sa otočil k dverám, otvoril ich a zámerne ich hlasno zabuchol, čím na chodbe spôsobil malý hluk, a vošiel do kuchyne. Stáli tam a pozerali naňho osvietenými očami.
Pristúpil k nim a mlčky ich oboch objal. Potom zachrípnutým hlasom povedal: “Tak mi zablahoželajte, zajtra nastupujem do novej práce.” “Gratulujem, Pavel!” Ľudmila Petrovna sa usmiala a jemne žmurkla na Katku.
