“Pred týždňom k nám do bytu pribehla moja nevlastná dcéra v slzách. Volali ma Karas a posmievali sa mi,” vzlykala. Pevne som ju objala a snažila sa ju upokojiť, ale bolo to predčasné.
“Moje priezvisko je Karas,” vysvetlila, “preto si ma doberajú. A najhoršie je, že ma najviac urazil môj brat (môj syn s mojou ženou). Má tvoje priezvisko a nie je to prvýkrát, čo som od neho počula, že sa mi vysmieva.
” Snažila som sa ju nejako utešiť. “Neboj sa, drahá,” sľúbila som. Všetko napravíme,” sľúbila som. Urobila som jej šálku lahodného kakaa a v skrinke som pre ňu našla nejaké sladkosti. Kým dcéra pozerala televíziu, vyšiel som von vyhľadať syna.
“Synu, musíme sa porozprávať,” povedal som a chytil ho za ruku. “Išli sme spolu do obchodu a ja som kúpila malú kyticu kvetov. Teraz sa ponáhľaj domov a ospravedlň sa svojej sestre,” povedala som mu prísne.Vedel, že má problém, a kráčal mlčky, z času na čas sa na mňa obzrel.
“Prečo si to svojej sestre urobil?” spýtala som sa ho, “je to tvoja jediná sestra a potrebuje tvoju lásku a ochranu.” “Neviem,” zamrmlal môj syn, “vtedy mi to pripadalo smiešne.” “Nie je to smiešne,” povedala som mu rozhodne, “tvoja sestra je tvoja rodina.
A ty sa musíš vždy postaviť za svoju rodinu. Môj syn pochopil, čo som chcel povedať. Keď sme prišli domov, išiel rovno do izby svojej sestry. Niekoľko minút bolo ticho a potom moja nevlastná dcéra vybehla zo svojej izby s veľkým úsmevom na tvári.
“Zase ho milujem,” kričala moja dcéra na celý byt a v ruke držala kyticu kvetov, ktorú jej dal môj syn. Po tom dni už môj syn svoju sestru nikdy nedráždil. Dokonca ju začal chrániť.
Niekoľkokrát sa prišli sťažovať rodičia iných chlapcov z dvora, že môj syn tlačí ich deti. Ukázalo sa, že jeho sestru šikanujú a on to nemienil strpieť.
Bola som na svojho syna hrdá a jeho sestra od neho občas dostávala kytice kvetov – stala sa z toho tradícia.
