Posledné prípravy už boli v plnom prúde. Varvara si starostlivo balila veci, pretože jej dcéra sľúbila, že ju začiatkom novembra odvezie do svojho mesta.
Hoci sa jej nechcelo opustiť svoj domov, drevo na zimu si nepripravila, keďže si pravidelne šetrila dôchodok. V júni si od nej jej dcéra Lesja požičala 15 000 rrivnií, pričom sa odvolávala na dočasné ťažkosti a sľúbila, že peniaze vráti do konca mesiaca.
Lesya však problém nevyriešila a dlh nezaplatila ani pri návšteve Varvary v auguste. Keď vyjadrila obavy, ako prežije zimu bez dreva, Lesia ju ubezpečila, že ju odvezie do teplého bytu v meste.
Hoci sa Varvara zdráhala odísť, rozhodla sa dcére pomôcť a nazbierala nejaké huby, lesné plody, syr a zeleninu, aby si ich mohla vziať so sebou na cestu. V jedno novembrové ráno sa Varvara zobudila s pocitom chladu, ale Lesja jej zavolala, že ju nemôže vziať do mesta, pretože matka jej manžela sa rozhodla zostať u nich na zimu.
Lesja navrhla, aby sa Varvara presťahovala k jej sestre, tete Anne, ktorá tiež žila sama. Babička, zahĺbená do svojich myšlienok, Lesiu nepočúvala. Koncom toho týždňa sa Varvara dozvedela, že Annu odviedol jej syn a ona nemá kam ísť.
Premožená žiaľom plakala a myslela na svojho syna, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi. Na druhý deň Varvaru zobudilo, keď jej niekto zaklopal na okno. Keď ho otvorila, uvidela svoju bývalú snachu Zoju, ktorú nevidela desať rokov.
Zoja rýchlo zhodnotila situáciu a uvedomila si, že nemá drevo a v izbách je rovnaká teplota ako vonku. Bez toho, aby čokoľvek povedala, vzala Varvaru do obchodu, aby si mohla kúpiť, čo potrebuje, a potom ju odviezla domov. Babička bola v rozpakoch a spýtala sa Zoje, prečo prišla. Vysvetlila jej, že chcela len prísť do dediny a vidieť ju.
Deň predtým stretla v meste Lesju a tá jej povedala, že Varvara trávi zimu s Annou. Zoja vnútorne tušila, že niečo nie je v poriadku, a rozhodla sa ju navštíviť. Ako sa ukázalo, mala pravdu…
