Kvôli ťažkým podmienkam v mojej vlasti odišlo mnoho žien vrátane mňa do zahraničia. Presťahovala som sa do Talianska a začala som pracovať ako zdravotná sestra pre jednu pani a zarábala som dobré peniaze.
Mala som takmer 40 rokov a verila som, že sa mi tu bude žiť lepšie. Jedného dňa som stretla Maria, syna ženy, pre ktorú som pracovala, a zamilovali sme sa do seba. Vzali sme sa, ale potom som si uvedomila, že k nemu necítim nič úprimné.
Len náklonnosť. Myslela som si, že to bude stačiť na šťastný rodinný život a nakoniec skončím. Žiaľ, nestalo sa tak. Po našej svadbe som mala viac práce a povinností a stále som sa starala o Mariovu matku.
Už som nedostávala žiadny plat, pretože sme sa vzali a manžel mi prestal dávať peniaze. Boli sme odlišní ľudia s odlišnými názormi. Ja som bol otvorený a Mario nie, a to medzi nami vytvorilo komunikačnú priepasť.
Jedného dňa sme navštívili Mariovu rodinu a mne sa nepáčilo jedlo, ktoré nám naservírovali. Mario sa však nadšene pýtal na recept, a tak som sa ponúkol, že ho na druhý deň uvarím.Hneď ako si k nemu pričuchol, odmietol a povedal, že tentoraz sa mu nepáči.
Táto príhoda jasne ukázala, akí sme boli vo všetkom rozdielni. Teraz, o niekoľko rokov neskôr, som nešťastný a nemám prácu. Starám sa zadarmo o jednu Talianku a moje úspory sa každým dňom zmenšujú. Rozmýšľam aj nad tým, či by som sa nemal vrátiť do rodnej krajiny a pokúsiť sa nájsť svoje šťastie skôr, ako bude neskoro.
