Vrátil som sa domov z dediny, kde žili rodičia mojej ženy. Moja žena a náš syn Víťa tam zostali, aby pomohli starým ľuďom s domácimi prácami. Prvé dve noci som jednoducho nemohol spať a až tretiu noc som pochopil prečo.
Ukázalo sa, že mi chýbal chaos, ktorý Víťa vytváral pred spaním. Tesne pred spaním považoval za svoju povinnosť zorganizovať operáciu na obsadenie pohovky zelenými vojakmi. Bolo tiež potrebné okamžite nafúknuť balón, ktorý by bol do rána ešte viac nafúknutý.
Po tom všetkom by dostal krutú chuť do jedla a spolu so mnou by hľadal v chladničke niečo “chutné”. Potom by sme, utekajúc pred Mášou, mojou ženou, a teda aj jeho matkou, boli unavení a konečne by sme išli spať. Niekoľko nocí som nemohol zavrieť oči.
Jedného dňa mi o druhej v noci zavolala manželka, ale keď som počul jej piskľavé “Haló?”, uvedomil som si, že je to môj Vitko. – Ocko, nebudeš tomu veriť! Niečo sa tu stalo!” Znel rozčúlene a bolo mi jasné, že je rozzúrený z toho, čo sa stalo. Vtedy som si uvedomil, že mi strašne chýbajú.
– Žirafa v dedine! V našej dedine! A on ju vzal!” Hovoril ako zvyčajne útržkovito: “Kto koho vzal?” “Žirafa ukradla buchtu!” “No tak, viac podrobností,” nevedel som, čo mám od nášho rozhovoru očakávať.
– Teta Chrystyna upiekla buchtu, položila ju na parapet tretieho poschodia a ona ožila! Malo oči, ústa a drsný hlas. A zrazu prišla k oknu žirafa a chcela ho zjesť!” – Páni, a čo ten zajačik?” – No, zajačik spieval, a kým žirafu rozptyľoval zajačí hlas, zliezol žirafe na dlhý krk a hojdajúc sa na hojdačke pred domom odletel ďaleko, ďaleko!
” – A žirafa ho nenaháňala, však?” – Ešte neviem. Zajtra na to prídem. “Dobrú noc!” odpovedal syn a zavesil bez toho, aby čakal na moju odpoveď. “Dobrú noc, synku,” povedal som, keď sa telefón rozozvučal krátkymi pípnutiami. Potom mi Maša zavolala späť:
“Tak čo? Ako sa ti páči rozprávka pred spaním? “Budeš dnes spať ako bábätko?” spýtala sa so smiechom. Priala som si, aby som to mohla robiť každý deň.
