Jedného rána sa Kirill vracal domov z nočnej zmeny. Cestou domov si všimol zvláštnu scénu. Cítil, že niečo nie je v poriadku, a rozhodol sa to preskúmať.
Cestou domov uvidel muža s asi desaťročným dievčaťom. Všetko by bolo v poriadku, ale dievča malo veľmi vystrašené oči a muž ju držal za zápästie namiesto ruky. Bolo jasné, že ju pevne stláča.
Potom vykročil ich smerom. Kráčal pomaly. Akoby sa aj tak chystal ísť tým smerom. Počas chôdze si v hlave premietal, čo by sa mohlo skrývať za takouto zvláštnou dvojicou. Keď bol už tak blízko, ako sa dalo, všimol si, že dievča vyslovilo perami vetu, ktorá znela ako “pomôž mi”.
Kyrylo nemal čas. Potom sa musel v okamihu rozhodnúť, čo bude robiť ďalej, inak by bolo neskoro. Už vedel, že to dievča nie je jeho dcéra, sestra ani neter. Kirill celkom nechápal, ako sa k tomu rozhodol, ale potom mužovi dievča vytrhol.
Doslova mu vytrhol dieťa z rúk. Postavil sa pred dievča, abycítila bezpečne, spýtal sa hlasno a jasne: “Kto je to pre teba? Dievča len pokrčilo plecami a na lícach sa jej zaleskli slzy.
Muž sa znova pokúsil zdvihnúť dieťa, ale Kirill stál pevne na svojom. Prvýkrát sa mu to nepodarilo. Potom Kirill zavolal políciu a muž utiekol. Kirill sa rozbehol za ním, aby ho chytil skôr, ako príde polícia. Podarilo sa mu to.
Rodina dievčaťa neprestáva Kirillovi dávať darčeky a ďakovať mu, pretože nebyť Kirilla, nikto by nevedel, čo by sa s úbohým dievčaťom stalo.
