Anastázia a Pavlo boli manželmi už šesť rokov, ale stále sa im nedarilo mať dieťa. Kamkoľvek išli, čokoľvek skúsili… nebolo to nič platné. Nakoniec boli úplne zúfalí a odhodlaní mať nové dieťa.
Dokonca sa rozhodli pre dievčatko. Medzitým v detskom domove čakala malá Sofia na svojich rodičov už dva roky. Čoskoro jej bolo päť rokov. Nepamätala si, ako sa dostala do sirotinca ani kde boli jej rodičia, ale celé dni sedela pri okne a čakala, kým si ju rodičia prídu vyzdvihnúť.
Keď z okna uvidela Anastáziu a Pavla, začala byť nepokojná. Srdiečko jej vyskočilo z hrude a ona nechápala prečo. Keď Nasťa a Paša uvideli Sofiu, zastali, ona k nim pristúpila a mihajúc dlhými mihalnicami sa spýtala: – Mám mamu a otca? Šťastná rodinka spolu odišla zo sirotinca.
Zdalo sa, že Soňa bola Nasti a Pašovi odmenou za ich dobré srdce, ktoré sa nezatvrdilo ani po mnohých rokoch strádania. Jedného dňa, keď Soňa a Paša obedovali, Nasti prišlo zle.
Utekala do kúpeľne a za ňou Sofia a jej otec. Stáli pri dverách a počuli len hlasný zvuk vody tečúcej z kohútika. Nasťa vyšla bledá a upokojovala rodinu, že pri solení často ochutnala surové mleté mäso, a preto zvracala. Asi o týždeň neskôr Nasťa zistila, že je v tíme póla.
Paša skákal od radosti na mieste, a keď rodičia vysvetlili Sofočke, o čo ide, aj ona sa potešila a úprimne priznala, že chce brata, aby ho mohla najprv chrániť a potom on ju. Celých 9 mesiacov sa Sofia a Paša doslova vznášali nad Nasťou a nedovolili jej ani zdvihnúť malé tašky.
A tak sa po 9 mesiacoch narodil Myšenka, Sofiin dlho očakávaný brat.Neustále sa s bratom rozprávala, nežne ho hladila, sedela vedľa neho, keď spal, aby sa nikto neodvážil narušiť jeho sladký spánok. Časom sa Sonečka trochu uzavrela, už sa nesmiala bez osobitného dôvodu a jedného dňa sa Paša zobudil skoro ráno, ako zvyčajne, aby sebe a svojej žene uvaril kávu skôr, než sa zobudí.
Videl, že v Sofiinej izbe svieti svetlo. Vošiel dnu a uvidel tam Sofiu, ako tam stojí oblečená, s batohom plným oblečenia a malou krabicou od topánok s niekoľkými hračkami vedľa nej. “Viem, že som už dospelá, už ma nepotrebuješ. Mishu už máš. Vezmeš ma späť do sirotinca… Nechcem tam ísť, ale nebude mi to vadiť.
Vezmem si so sebou len pár hračiek. Zvyšok dám Mišovi – nemám len bábiky. Paša prišiel k dcére a pevne ju objal. “Čo sa deje, maličká? Si naša vlastná dcéra, tak ako je Miša náš vlastný syn. Nikdy ťa neopustíme. Čo je to za nezmysel? Kto ochráni Mišu? A kto bude chrániť Miša, keď vyrastie? Áno, si už veľké dievča, čoskoro pôjdeš do škôlky.
A keď tvoj brat vyrastie, budete si najbližšími ľuďmi na svete, budete jeden pre druhého ako hora. Je mi ľúto, ak sme s vami v týchto dňoch netrávili veľa času. Je to len preto, že, vieš, s deťmi to býva ťažké.
Pre tvoju mamu a pre mňa si poklad, nikomu ťa nedáme, ani na to nepomysli. V tej chvíli spadol dievčaťu zo srdca obrovský kameň, ktorý ju už niekoľko dní veľmi ťažil.
Upokojila sa a mohla sa naplno tešiť zo svojej rodiny. Paša a Nasťa každý deň ďakujú Bohu za Sofiu. Veria, že práve príchod malého dievčatka do ich života umožnil zázrak, že sa Miška objavila.
