Tá veta neprišla naraz. Prichadzala po castiach, každé slovo bolo umiestnené s krutou presnosťou, akoby Constance Whitmoreová vyberala nohavice zo zamatového puzdra a skúšala ich vyváženie, než sa rozhodla, ktorý z nich zareže najhlbšie.
V svadobnom salóne na Madison Avenue zavládlo také ticho, zo som počula šušťanie saténu, keď sa poradkyňa za mnou prešlápla. Niekto pri stojane so závojmi prudko nadychol. Žena, ktorú som nikdy predtýmnevidela, zastavila kritiku čašu v ruke v polovici cesty k ústam a uprela na meňu pohľad plného otvoreného súcitu. Dokonca aj hudba – nejaká jemna inštrumentálna správa starej love songu-mi zrazu pripadala príliš hlasna, príliš intímna, príliš posmešna.
A tam som stála, na nízkej zrkadlovej plošine, v šatách, ktoré vyzerali, akoby boli utkanéé zo zimného svetla.
Šaty boli biele v tom najčistejšom zmysle slov – ani slonovinové, ani krémové, ani šampanské. Biele. Ručné šitá talianska čiapka mi splývala po pleciach ako námraza. Perly boli do života všité tak jemne, že skôr akoby sa vznášali, než aby sa leskli. Za mnou sa rozprestierala katedrálna vlečka v mori hodvábuu a tylu. Boli to šaty, pri ktorych si ženy zakrývali ruky úst a muzi zabúdali, ako sa hovori. Šaty, ako si predstavuju malé dievčatky, kedze ešte veria, zo svadby je zaciatkom vsetkeho dobreho.
