Narodil sa, tak ako mnoho iných, v pôrodnici, v rukách mladej ženy, ktorá sa napriek ťažkostiam snažila robiť všetko správne. Otec ju však hneď, ako sa dozvedel o tehotenstve, nechal na pokoji. Je to príbeh ako tisíce iných. A predsa…
Matka začala piť, jej život bol čoraz neusporiadanejší. Chlapec často zostával doma sám, v mokrých plienkach, hladný. Ženský alkoholizmus nie je tragédiou len pre samotnú ženu, ale aj pre jej deti. V istom momente, po ďalšej hádke s jej novým spolubývajúcim, susedia zavolali políciu. Po čase chlapca odviezli do detského domova. Mal dva roky, nevedel chodiť a nerozprával. Všetci lekári hovorili jedno: “Nemôže, tak nemôže.” Chlapec bol v poriadku. A tak skončil v sirotinci, kde jediným dopravným prostriedkom pre neho bol malý kočík, na ktorom sa vozil po dlhých chodbách. Chlapec sa medzi ostatnými deťmi cítil ako cudzinec, vyhýbali sa mu. Bol pre nich nemý, slabý invalid.
Často sa pozeral von oknom, sledoval ostatné deti, ako sa hrajú, bežia, a po lícach sa mu kotúľali slzy. Nechápal, prečo ho nikto nechce prijať, prečo ho nechcú. Keď do sirotinca prišli dospelí a zobrali si jedno z detí, ticho sa rozplakal, pretože o tom, že by ho vzali do rodiny, nemohol ani snívať. Kto by si chcel vziať také dieťa?
Ale bola tu jedna sestrička, ktorá si ho všimla. Videla jeho oči plné bolesti a túžby a vždy, keď prechádzala okolo, zvieralo sa jej srdce. Začala ho brávať do parku, kde bol čerstvý vzduch a spievali vtáky. Tu sa cítil živý, cítil, že nie je sám. Keď mu na kočíku pristáli malé vtáčiky, s úsmevom sa na ne pozeral. A ona… Len stála vedľa neho a ticho plakala, uvedomujúc si, že nemôže zmeniť všetko naraz, ale aspoň tu môže byť pre neho.
Jedného dňa, keď opäť prišla, uvidela malé červené mačiatko, ktoré sedelo chlapcovi na kolenách. Chlapec ho spokojne hladkal a bolo mu to vidieť na očiach. Keď mu však mačiatko zrazu zoskočilo z kolien a začalo behať okolo kočíka, chlapec sa prvýkrát pokúsil postaviť. Najprv spadol, potom to skúsil znova a znova spadol, ale potom… sa plazil. K svojmu malému kamarátovi.
Bol to čarovný okamih. Sestrička sledovala, ako sa mačiatko povzbudzuje, keď sa pokúša postaviť a pohybovať. Nezasahovala, pretože chápala – bola to jeho osobná skúsenosť, jeho cesta. Odišla teda, aby nerušila túto chvíľu.
Keď sa o nejaký čas vrátila, už sedel v kresle
